Prekliatie strieborného líščieho démona - kapitola 1

6. června 2012 v 11:43 | Li-lian Chiname
Na svojom blogu som zverejnila, tak prečo nie aj tu? Pôvodne som to plánovala dávať do zverejnenia až budúci mesiac, ale nejak sa mi nechce čakať, na tejto poviedke si dávam naozaj záležať, zatial mám ale len dve kapitoly takže neručím kedy bude dalšia kapitola, momentálne tiež píšem Czpaninum a už som asi len tri kapitoly od konca, takže najprv dopíšem to a až potom sa pustím na túto poviedku, je asi najdlhšia akú som zatial písala, mal by to byť niečo ako Horror ale nemyslím že sa mi to podarí napísať až tak vínimočne, ale krv tam bude, dúfam že sa vám príbeh bude páčiť a veľmi by som bola rada keby boli aj komentáre, príjemnú zábavu :)


Prekliatie strieborného líščieho démona - kapitola 1

Volám sa Mikage Takanashi, chcel by som vám niečo o sebe povedať, ale k tomu sa teraz nedostanem. Teraz hlavne čo je podstatné. Chodím na strednú školu ktorý není moc známa a tiež nemá moc žiakov. Tried je málo, na každý ročník vždy len jedna. U náš v triede je len 7 žiakov keď rátam aj seba. Ale i keď nás je tak málo nevadí nám to. Všetcia spolu vychádzame, dokonca sa nám tu risujú zo dva páriky. Môžno vám príde divné prečo chodím do takejto školy keď sa to ani moc neoplatí, na konci roka ani nemáme maturitu, ale i tak by som za nič na svete nechcel opustiť túto školu. Avšak, tieto krásne dni netrvali dlho, niečo sa zvrtlo, čo to bolo, sám tomu nechápem. Ale aby som hneď neprediehal, prerozprávam vám príbeh od začiatku.

Bolo akurát pár dní po začiatku jary, šiel som do školy, sakury po ceste prekrásne rozkvytali, pokojný deň,ako každý iný...
"Mikage, čakaj!" skríklo dievča v dlhšími blond vlasmi s velkým krásnym úsmevom na tváry. Mikage pozastavil a otočil sa na dievča, no zastal aby počkal kým k nemu dievča dobehne. "Kanade..." odriekol ke´d k nemu pribehla a trochu sa pousmial. "Kde si nechala Rena? Hm? Mon sa ti nevenoval tak si ho enchala na vlakovej zastávke?" pozasmial sa Mikage a pozrel na tvár Kanade ktorej sa líca začínali trochu razenosťou červenať. "To zas nie.." odvrkla odhodlane, no zničoho nič akoby jej klesalo nadčenie a poohliadla trochu do zeme. "Ren má dosť vysokú horúčku tak ostal doma" dodala tichím menej veselým hlasom a trochu nervózne potikala palcami."Aha, promiň nechcel som aby si si robila starosti, určite bude do dvoch dní zdravý ako ryba, ako nás tým vždy prekvapil nie?" dodal trochu v rýchlosti a nerozmyslenosti Mikage pričom nahodil úsmev aby Kanade aspoň trochu rozveseliť. "máš pravdu." Prikývla a usmiala sa aj ona. Ďalej šli do školy už spolu pričom po ceste rozprávali o tom kam by mohli tento rok ísť na školský výlet, o tom že s čím dnes na hodine príde nejaký spolužiak a o ďalších záležitostiach.
//Kanade Otone ... prestúpila k nám z inej školy, keď prišla bola stále smutná a celkovo taká potemnelá, podľla zistenia našej zástupkyne triedy navštívila už asi 5 škôl, z každej odišla pretože mala velký problém zapadnúť. Večne ju šikanovali alebo inak ubližovali. Avšak sám moc nechápem prečo, po pár týždňoch čo sme už nevedeli ako sa k nej prihovoriť k nej smelo prešiel Ren a prihovoril sa jej, mala tak vyplašené oči.. Dnes je to ale iná! Je pre nás ako taká mladšia sestra, večne sa usmieva a má skvelé nápady, nechápem prečo mala také problémy, podľa mňa je úžasná.//
"Kde ste sa flákali hrdličky, hmmm??" zastavilo Mikageho s Kanade u dverí pred triedou jedno povyššie dievča, slušne oblečené, kratšie blond vlasy zviazané v cope. Dievča nahodilo zlomyselný úšklebok a oboch si premerala pohľadom. "T-to nie Sonya..vieš predsa že Kanade patrí Renovi, ne?" vyhrkol zo seba v rýchlosti Mikage a po súhlasnom prikývnutí Sonye a panickom krútení hlavou Kanade sme sa dostali v poriadku do triedy.
//Sonya Troufern ... je to naša predsedkyňa triedy, má veľkú charizmu, je veľmi vzdelaná, má samé dobré známky a ešte sa venuje boju s katanou ktorú všade nosí v špeciálnom puzdre so sebou. Je v našej škole celkom vysoko postavená, tiež je aj najstaršia z nášho kolektívu. Moc o jej minulosti neviem, ale vyzerá na normálne dievča ktoré malo celkom pestré detstvo, jej rodina je chudobná a jej otec zomrel keď mala 12, to si spomínam že bola dosť mimo, ale nevinili sme ju za to, skôr sme za ňou chodievali aby sme jej boli aspoň trochu oporou. Dnes už je zase postavená pevne na nohách a pomáha udržovať poriadok a morálku na celej škole.//
Takto prebiehali dni, každý deň bol pokojný a plný smiechu, ako napríklad tento, hneď ako skončila škola, vždy sme celá trieda keďže nás bolo len 7 niekam zašli. Tento deň sme ale boli len 3 s volným časom, 2 chýbali a tý druhý museli niekam odísť kvôli rodinným problémom. Keďže Kanade bola dosť skleslá kvôli Renovi navrhol som aby sme po škole zašli za ním, bola nadšená a Sonya nebola proti dokonca to odsúhlasila tak sme šli ...
Naša trojica kráčala ulicou k jednému menšiemu rodinnému domu, Ren však žil už od svojich 12 sám takže okrem neho nik iný v dome nebol. Kanade hneď nadšene prebehla k múru obrastenú aj popínavým lístim ktoré jej dodávala istý druh elegancie, medzi listami občas aj vykúkali kvety ktoré svojou vôňou akoby ukludňovali mysel, Kanade odistila menšiu bielu bránku ktorá jej nesiahala ani po hlavu, následne vošla dnu a zaklopala na dvere vedúce do domu. Nejaký čas nik neotváral no pochvíli boli počuť menšie kroky. Kanade sa na tváry rysoval menší úsmev. Zachvílu sa dvere otvorili, stál v nich vysoký pohladný mladík, až uvidel svojich kamarátov vykúzlil sa mu úsmev na tváry a privítal ich. Pozval ich dnu a hneď šiel postaviť vodu na čaj, no Kanadeho ho zastala s tým že keď je chorý nemal by sa namáhať a tak ho radšej šla urobiť ona. Takže Ren, Sonya a Mikage si zatial posadali k stolíku v obývačke kde bol okolo starší japonský nábytok, kvalitne spracovaný od zručného tesára, po stenách ktoré boli krásnou oranžovo ružovou farbou pretreté vyseli tiež obrazy namalované kvalitnými ťahmi, skoro na každom obraze bola vidno krása kvytnúcich sakúr. "ty Rene..proč vlastne všude maluješ ty sakury?" popýtal sa pochvíle Mikage aby reč nestála, no Ren sa len pousmial a odvetil "Sakury sami o sebe akoby mali zaujímavý dar vyliečiť bolesť ktorú nesieme v našom srdi". "Hm...myslíš..že je to pravda?...Nemyslím že by mali takú moc.." dodala trochu neveriacky Sanya pri pohlade na jeden z obrazov. "No záleží tiež na tom ako máš zranené srdce a zda ho vôbec máš...Sonya ty si silná holka tak sa ti to zdať nemôže..ale...som si istý že až by si mala niekedy ranu v srdci, tak by ti pomohli...rovnako ako pomohli mňe, pokial si v strese tiež môžu pomôcť" dokončil myšlienku Ren s úsmevom na tváry a len jedným okom mrkol na Kanade ktorá práve doniesla čaj, no tá sa len pousmiala a prykývla na súhlas.
// Ren Uruiso, dalo by sa povedať že je to môj najlepší kamarát, poznám ho už od škvôlky a vždy sme boli zadobro, človek sa s ním cíti tak v poriadku a bezstarostne i keď on sám nesie velkú ťažkosť na srdci. Keď mu bolo 9 rokov zabili mu jeho o 3 roky mladšiu nevlastnú sestru ktorú miloval a vždy ochraňoval ako by bola jeho pokná ... zabili mu ju pred očami, hneď na to i jeho nevlastného otca, matka s ním stihla utiecť a zachrániť si životy. Ren svôjho pravého otca nikdy nepoznal. Neskvôr mu ochorela matka na velmi vážnu smrtelnú chorobu na ktorú doktori nemali liek a predĺženie jej života by stálo strašne vela a keďže boli chudobná rodina nemohli si to dovoliť, spomínam si že Ren vtedy niekolko dní nebol v škole, keď som za ním chodil vždy sedel akoby bez ducha v kúte a na papier keslil samé obrázky z ktorých až behal mráz po chrbte tak hrôzostrašnéa smutné boli. Dnes je už veselší, všade kreslí sakury a v záhrade má vysadené asi try pod ktorými často sedáva, maluje ba aj spí. Vždy sa pozeral do koruny stromu akoby v nej bola jeho zosnulá rodina.//
Nejaký čas naša trojka pobudla u Rena ktorý ich však neskvôr musel vyprovodiť ... presnejšie ich vyprovodila Kanade a poslala si Rena lahnúť aby bol skvôr zdravý. Následne pokračovali už bez Rena smerom k starému lesu. Sonya totiž chcela navštíviť chrám kotrý zdedí po rodine až bude následmíkom ona. Už dnes sa oň musí starať aby sa na to pripravovala. Jej rodina je velmi významná čo sa týka histórie. Dokonca sa tvrdí že kňažky, vymietači a lovci démonov pochádzajú z jej rodiny a tiež že zapečatili či zabili už mnoho démonov ktorý obliehali mesto. Nik z nás v tie legendy však už neveril, démoni? Ako by niečo také mohlo predsa existovať? Je to rovnaký výmisel ako upíri či superhrdinovia.
Takto sme si ďalej kludne prechádzali lesom, avšak tento deň bol osudný, nik z nás by nečakal čo sa stane. I keď toto ešte nebolo najhoršie, ale myslím že zrovna tento okamžik bol začiatkom tejto nočnej mory.
"Sonya, ako to vlastne je? Nemala by si byť kňažka keď si dievča? Ale ty si skvôr ten lovec nie?" popýtala sa Kanade aby nebolo také ticho pretože neznáša kráčanie lesom, hlavne tým temným keď je ticho, vtedy totiž vníma všetky divné zvuky okolo. "No...máš pravdu, keby som si mala vybrať tak som lovec démonov, avšak žiadni démoni neexistujú, na lovca démonov som sa tak mohla hrávať keď som bola malá ... nikdy ma nenapadlo praktizovať. Môžno v minulej dobe by som sa tým že naháňam mývalov a tým že je to démon mohla uživiť ale dnes pochybujem." odvrkla zamyslene a pokračovala v ceste. "No, ale vieš čo? myslím že by si sa mohla tým uživiť aj dnes, ja by som ti za ten pohlad ako naháňaš mývala tiež zaplatil" dodal trochu s pozasmiatm Mikage, jeho smiech však netrval dlho pretože ho následovala rana do hlavy puzdrom v ktorom mala Sonya schovanú svoju vzácnu katanu. "Zmlkni ty padavka! Inak budeš mýval ty!" dodala posmešne s hlasom lovca Sonya a uškliabla sa, Mikage už po poblednutí a preglgnutí radšej mlčal a uznal že to nemal preháňať. Kanade sa nad tým všetkým len pousmiala. Každým krokom sa však zdalo že je les temnejší, tiež už bolo k večeru a slnko zapadalo, Kanade sa tisla medzi Sonya a Mikageho kvôli strachu. Mala pocit akoby les ožíval. Cesta bola už stará, sucháa popraskaná, keďže to bola lesná cesta tak sa dalo podla tvaru poznať či tadial chodievali aj autá, to však nebolo možné pretože sem už nik nechodil okrem našej Sanyu a jej priatelov. Stromy boli vždy šeré, či už bola zima,jar ba aj leto, vždy pôsobili strašidelne a mali na sebe tú najtmavšiu zelenú akú mohli stromy mať. Spoza kríkov a korún stromov sa ozýval hlas sovy či ba občas bola možnosť začuť i zavíjanie vlka. Kanade sa dosť bála a dúfala že už čoskoro budú v cháme. Cesta nebola tak dlhá ako sa zdalo, chrám bol nedaleko, ale pre ňu koby sa cesta predlžovala.
Onedlho už videli niečo ako ochrannú bariéru, čože kolíky s papierovým omotaním niesto lana, i keď sa to v dnešnej dobe nepoužívalo tak to budilo akýsi krásny dojem, les okolo chrámu akoby v nútry bariéry ožíval, stromy už nemali tú tmavú farbu ale boli svetlé, po ceste dokonca občas bola aj kvitnúca sakura. Chrám bol opustený a už slúžil len na ochranu niečoho zlého, občas sa k nemu chodievali straší ludia modliť, tým však už dotikali hodiny takže sem už nik moc nezavíta. Keď došli k chrámu rozprestrela sa im kamenná cestička medzi medzerami bola krásne zelená jarná tráva, k priechodu do chrámu bol aj menší drevenný mostík s starým japonským motývom, bola to krásna ukážka kultúry, v zemi bolo urobené malé jazierko v ktorom ešte stále plávali japonský kapríci, na hladine boli tiež vidno krásle lekná, voda bola priezračná ako nikde inde takže na jazierko bol krásny pohlad. Po hladine často plávali aj lupene zo sakúr ba občaj aj kvety, v jary bol chrám vždy krajší, bambusová fontánka nedaleko rozprúďovala vodu aby len tak nestála čiže bol vždy nádherný pohlad ako mali lupene kvetov závod s kapríkmi. za brehom jazierka po prejdení mostíka už sa rozprestieral chrám, an to aký bol starý a nikde nebol rekonštruovaný bol vždy majestátny a dokonale zachovalý. kanade už sa nebála, boli totiž z temného lesa preč a teraz sa už len kochala okolím. Mikage sledoval kapre a čudoval sa ako je možné že žijú, úplne zabudol na to že ich predsa Sanya kŕmi každý deň keď ide zo školy. Sonya šla do chrámu, najprv k oltýry nad ktorým bola velká mramorová socha budhy, poď ňou pri oltáry boli položené obrazy jej rodiny, čiže babky, prababky a pradeda, tiež i deda, poklakla si na tatami*(rohožka na ktorej sedávajú namiesto stoličiek, používajú ju aj pri stolovaní ešte dodnes), uklonila sa , zapálila sviečky a pomodlila sa za nich ako to robievala každý deň, veľmi si ctila svoju rodinu a ikdy nezahadzovala jej zvyky a hrdosť.

Z krásneho ticha ich však vyrušil krik kanade, ktorá niečo zazrela v kríkoch, následne pri ustupovaní padla na zem a mala strach v očiach. Mikage tam hneď pribehol, pomohol Kanade na nohy a obzrel sa po tieni ktorý zrazu zmizol a objavil sa inde. Sonya tiež rýchlo pribehla zvierajúc svoju kanatu a obzerala sa okolo, tieň akoby ich obklopoval zo všetkých strán, nikto nevedel čo alebo kto to je, môžno to bol nejaký démon. Kanade sa pritisla v strachu k Mikagemu a Sonya vytasila svoju katanu a namierila ju smerom ako bol tieň. Ten sa však začal približovať, na momen za zableskli strieborné oči. Stále sa približoval až sa začal vynárať z tieňa ....
-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 electronic-factor electronic-factor | 9. června 2012 v 15:25 | Reagovat

Nádherná povídka Li-liane ;-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama