Moon Soul - kapitola 9 - Soul Eater

29. ledna 2012 v 9:13 | Li-lian Chiname |  Moon Soul
A dalšia kapitola je tu! XD už m,a po polke strany bolí packa T^T

Moon Soul

Li-lian už trvdo spala, síce ťažšie odychovala ale i tak spala, Kio presedel noc vedľa postele, no ráno už bol na nohách a potichu prešiel dole do kuchyne..samozrejme až po tom čo zistil kde kuchyň je. Kio sa konečne dotrepal do kuchyne a namieril si to k ladničke, chcel niečo uvariť...no lenže keď otvoril chladničku...jediné čo tam našiel bola vydra ktorá mala ustlané v jednom hrnci a s plným bruchom si tam spokojne odychovala. Kio trochu prekvapene mrkol na vydru, no povzdychol a zase zavrel chladničku. Chvíľku premýšlal no nič rozumného ho nenapadalo, nakoniec sa pobral po dome a hľadal tašku, keď nejakú našiel vybehol von pryčom mu nohy podrazila líštička ktorá zrejme celú noc prečakala pred domom, zrejme ju Li-lian púšťala dnu na prenocovanie, no Kio to neriešil zavrel dvere a šiel do mesta.
Keď už mal Kio po nákupe a šiel zaplatiť zistil že nemá u seba ani halier, trochu smutne si sadol na lavičku a premýšlal čo ďalej, no v tom šiel niekto okolo, no prešiel k nemu a popýtal sa ho či to nemá za čo zaplatiť, Kio nenadvihol hlavu len prikývol, no skvôr ako sa konečne dostal k tomu aby nadvyhol hlavu a pozrel na osobu, zistil že on už zaň zaplatil trochu prekvapene mrkol, no v tom k nemu osoba zase prešla. "Ja som Death The Kid, syn Shinigamiho...tvôj smútok bol tak nesymetrický že som proste musel zaplatiť za teba!" riekol Kid a narovnal si svoje sako. Kio chvílku pozeral ako na zjavenie, no zrazu sa žiarne usmial a dal sa do ďakovania" vážne ti moooc ďakujem! Si moja záchrana! Čo by som si inak počal, neviem zdali by lesné plody vystačili!" riekol od radosti a zahľadel sa zase na prekvapeného Kida. Kid sa len pousmial"Ty si ten nový čo porazil Black Stara že?...Mal by som ti poďakovať, konečne jeho účes vyzerá symetricky" dodal Kid a ľahko pokynul hlavou. No Kio sa len usmial a veselo dodal. "Jasné o to mi predsa šlo!" zasmial sa a s pocitom že je Black Star za ním sa trochu ohliadol, no naštastie nikoho nevidel. Kid sa len usmial"Ty si môj človek!" dodal nadšene."Konečne niekto oceňuje moju snahu o symetriu!" riekol akoby bol Kid v siedmom nebi a sledoval strop budovy."No rád som ťa poznal a rád by som si pokecal viac..ale už musím ísť..mám..totiž niečo dvôležité ešte na prácu"dodal Kio zase posmutnele, no Kid mu položil ruku na rameno."Hlavne nesmúť, vyzeráš potom hrozne" dodal Kid a pozrel na Kia ktorý na to len prykývol a zatváril sa normálne. Kio sa pomali vybral smerom zase do lesíka, no Kid šiel za ním ako kliešť, po nejakom tom km sa naň Kio ohliadol a zamrkal, no skvôr ako položil otázku, tak mu Kid odpovedal niečo o tom že nespustí z očí symetrického kamaráta a ďalej ho sledoval.
Po nejakej ten hodine sa Kiovi podarilo uvariť hrniec kuracej polievky, no medzitým ešte ignoroval Kida ktorý s nadšením prezeral symetriu domu."Máš úzasný dom!" prehlásil nadšene Kid a ohliadol sa na Kia ktorý niesol misku s polievkou na poschodie kde mala izbu Li-lian."Ja by som v tomto dome asi ani nebol keby nebola istá zlá doba" dodal Kio a šiel za Li-lian do izby, keď tam kvošiel, trošku sa pousmial. Li-lian spala už pokojnejšie, pričom objímala líštičku ktorá spala vedla nej. Kio položil misku na stvôli pryčom ju niečim prykryl aby nevychladla, no položil Li-lian ruku opatrne na čelo, mala ho strašne horúce, no horúčka bola aspoň trošku menšia následne Kio zase odyšiel dole, no v tom hneď niekto klopal na dvere. Kio mrkol, no došiel otvoriť, samozrejme pred dverami stál náš pán plešinka.,..teda..Black Star s čapicou na hlave, pred ním stála Tsubaki ktorá mávla na pozdrav. "Pryšli sme sa vám ospravedlniť za problémi ktoré vám môžno súboj spôsobil." dodala, no Kio skvôr zadržiaval smiech pri pohlade na Black Stara."Ale to ešte neznamená že som prehral nadobro! Raz ťa znovu vyzvem, a to ťa už porazím!" zahlásil Black Star hrdo, no na povolenie Kia sa všetcia prytrafili dnu, nakoniec zistil že za nimi šli aj Maka a Soul, Kio sa zoznámil so Soulou, no nemal ich všetkích čím ponúknuť tak im aspoň nabral polievky, samozrejme Tsubaki sebou zobrala aj nejaké zákusky takže to zachránila.
Nakoniec po nejakom čase Kio zistil že Kid prestavuje knižnicu aby bola symetrická, no keď zasunul jednu knihu tak Kio ktorý mu chcel povedať že nemá ani on sám právo to tu prehadzovať, no padla mu pri tom nejaká zložka na hlavu. Kio mrkol, no prezrel záznam, bolo tam rozpoznať že je to písané, no trochu sa viac zahľadel a čítal v duchu obsah.
(útržok u listu ktorý není kompletný a trochu ohorený)
" Dnes keď som šla zase zo školy, všetcia sa po mne ohliadalia hádzali na mňa zase ten pohlad, akoby som bola monštrum, nikdy sa na mňa nik v škole neusmial, teda okrem brášky, vždy ma nenávideli, a vždy zrejme budú, ale prečo? Nič som im neurobila, strašne ma to bolí, cítim sa akoby som na tento svet nepatrila, naozaj tu mám vôbec byť? Šla som chodbou smerom k východu zo školy pretože mi na dnes skončilo vyučovanie, nemala som tento deň rada, mala som tam poslednú hodinu inde ako bráška, zase ma zastavil ten pár študentov na chodbe a hodili ma na zem, keď som sa na nich nechápavým pohladom zahladela, uvidela som zase tie tváre, dostala som strach, nevedela som čo by som mala robiť, bola som sama, proti tým drásavým očiam, a ich smiech sa mi ukladal v pamäti, každou sekundou bol hlasnejší. Ten študent ku mňe natiahol ruku s tým že ma udrie, ja som si si dala ruky na obranu a chytil ma strach,zavrela som oči a tel počúvala ako stále rozprávajú niečo o tom že som prekliata, ke´d však nadyšiel ten okamžik keď som mala byť udretá, nestalo sa, počula som ako nejaký hlas kryčí na ostatných a tý sa s menším strachom poberajú ďalej, pootvorila som oči a zapozerala som sa na neho, bol to môj milovaný bráška, usmiala som sa naň, on mi úsmev opetoval a natiahol ku mne ruku aby mi pomohol vstať, oprášil ma a trochu ustarane a akoby i previnile sa na mňa zapozeral, mala som radosť že ho mám, no mala som pocit ž emu robím len problémi naviše, no i tak sa na mňa usmial ako vždy, chytil ma za ruku, jeho ruka bola vždy taká teplá a hrejivá u srdca, nikdy by som ho nechcela stratiť, zobral ma zase do nášho domu kde na nás už čakala matka s otcom, bráška vždy pred domom zastavil, akoby ten domov nemal rád a nebol jeho, no vošiel dnu a ja som šla stále za ním, matka k nám hneď pryšla a vypitovala sa čo a ako bolo, keď som jej povedala že ma zase tý študenti hodili na zem, jediné čo urobila bolo že nachvílku zamrzla, no potom sa na mňa zase tými temnými očami pozrela, dala mi facku a začala na mňa kričať, zase o tom že som prekliata a keby som sa nikdy nenarodila, chcela dom plakať, no nedokázala som to, keď sa blížila dalšia rana, zase sa do cesty postavil bráška a chytal to on, matka akoby zamrzla, no pobrala sa ďalej, nehápala som prečo to pre mňa bráška robí, prečo i on na mňa nekryčí že som prekliata? ... odsudzovali ma všetcia pretože som nemala hnedé vlasy?...som jediná z rodiny čo ich má biele a nie bledo hnedé, no bráška sa na mňa zase žiarivo usmia, jeho úsmev vo mňe vždy vyvolával radosť a nádej, chytil am za ruku a zaviedol ma až na izbu, dnešok bol iný, cítila som akýsi menší nepokoj. Bráška ma zaviedol k sebe na izbu, vysadil ma na jeho postel a pohladil ma po hlave, vravel aby som tu ostala a za žiadnu cenu nevychádzala von inak by som videla niečo strašné, ja som poslúchla a sedela na postely ďalej, bráška odyšiel, pred odchodom ešte šepol že mi zaručí štastie a pokoj, ja som nechápala no čakala som, z poza dverý sa ozývali kryky matky a otca, bola som zvedavá čo sa deje, no dodržala som slovo a ostala sedieť na mieste, po chvíli ke´d hlasy utíchli, vrátil sa ku mňe bráška, zase sa žiarne usmial a natiahol ku mne zkrvavenú ruku, ja som nechápala a prekvapene mrkla, no i tak som jeho ruku pryjala a zaviedol ma kamsi do lesa, vrvel že zabil matku i otca, ja som k tomu nič necítila, neviem ôrečo to vo mňe nevyvolalo emócie, došiel až k nejakej chatke, vravel že tu budeme bývať, bolo tu krásne, v lese, nikde okolo nik, bola som štastná, velmi štastná, každý deň som sa hrávala so zvieratami okolo v lese, hlavne s jednou liškou, ktorá bola brezia, po pár dňoch porodila malé líšča, pomáhali sme jej pri tom ja i bráška, teda, ja som to skvôr len sledovala, nevedela som čo som mala robiť, bola som štastná, bráška mi zaručil štastie, nie, bráška bol to jediné čo mi zaručovalo šstie, jedného dňa som ale pršla domov, bráška nikde nebol, dostala som strach, šla ho hladať, nikde však nebol,hladala som ho celí deň, až som ho našla, ležal celí v krvi v lese, myslela som že pri pohlade naň sa mi rúti stev, prybehla som k nemu, bráška sa nehýbal, nemal ani tep a ni nedýchal, marne som naň kryčala nech ma neopúšťa, opustil ma, no počula som ten posmešný hlas,ten hlas...šla som za ním...v snahe zničiť ho, vzal mi brášku..vzal mi moje štastie...nikdy mu to neodpustím...."(útržok viac nepokračuje, zrejme už ani nikdy zápis nepokračoval)
Tak to je vše odomňa, nabudúce píše Kio! XD
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama